Kamerún

Je marec 2005 a ja s mojím kamarátom Majom Abrahámom odlietam na 5 týždňov do Kamerunu na výpravu na motýle. Tu na letisku vo Viedni je ešte sneh, lúčim sa so svojou manželkou Erikou a otcom a len ťažko zadržiavam slzy lebo nemám ani šajnu o tom čo nás tam čaká. Kontakt ktorý tam mám a ku ktorému ideme poznám len cez internet takže mám len nádej že bude na letisku v Kamerune na nás čakať. Po siedmych hodinách letu začíname klesať na letisko v Douale. Celý let bolo vidieť len Saharu a potom sa začali mraky ale teraz sa predo mnou otvoril jeden z najkrajších výhľadov aké som kedy videl, lietadlo klesá a oblaky sa začínajú strácať a pod nami len samá džungľa. Cez hlavu mi prebehla myšlienka, že kde to vlastne idem či som dosť šibnutý na toto? Majo spí, on už má za sebou Borneo, Vietnam aj Venezuelu ale ja som na tropickom výlete po prvý raz. Lietadlo pristálo na letisku ktoré je vybudované na väčšej vysekanej ploche v pralese. Je to od začiatku masaker, pred pár hodinami sneh a mínus 2 stupne Celzia a tu je teraz plus 35 stupňov. Som spotený ako somár v kufri a na batožinu sme čakali hodinu aj pol a už sa stihlo aj zotmieť čo len pridáva na mojej nálade... Pri východe je strašný dav ľudí čakajúcich na svojich blízkych a ešte väčší dav chce nejakú almužnu alebo niesť batožinu. Ani neviem ako sa mi podarilo v tom dave nájsť Terenca ktorý na nás predsa len čakal. Hovorí mi že má auto zaparkované o kus ďalej ale že musíme bežať lebo dav sa na nás začína pomaly valiť a už ani nechcú pomáhať z batožinou ale chcú eurá alebo doláre a tak bežíme a oni za nami. Cítim ako sa mi niekto za behu hrabe v batohu, rýchlo sme naskákali do auta ale oni tiež, na strechu auta a okolo auta sa zbehla asi polovica mesta a nechcú nás pustiť až kým nezaplatíme. Terence im niečo dal ale vodiť začína konečne pomaly odchádzať, vidím že už povyťahovali nože a mačety a niektorý bežia za nami. To je masaker a ani neviem ako sa nám podarilo vyjsť z toho davu. Asi nás ešte sleduje nejaké auto tak Terence hovorí vodičovi aby sa stratil v meste v uličkách, podarilo sa ale dostávame defekt. Majo aj ja sme sa skrčili až na podlahu auta ale pri veľkosti našich batožín to nebolo ľahké. Terence a vodič vymieňajú pneumatiku a okolo nás horia v kontajneroch ohne a všade sa ponevierajú hladné čierne indivíduá a keby niekto zistil že v aute sú biely bol by problém. Preto sme zostali schovaný až pokiaľ nevymenili pneumatiku a konečne môžeme odísť. Cez okno vidím tú strašnú biedu, len plechové chatrče, všade špina, mláky, horia ohne a po cestách sa prechádzajú kravy a kozy. Konečne sme po dvoch hodinách docestovali až do Terencového domu a ja len dúfam že nebudeme na večeru. Ale nie, vítajú nás veľmi srdečne a všetci sú na nás strašne zvedavý a až teraz som zistil že v tom behu z letiska mi niekto vytiahol všetky čokolády a prezenty čo som mal pre deti ale aspoň slivovica to prežila a teraz im ponúkam. Také niečo ešte nevideli a preto som im radšej nalial len do vrchnáku ale aj to ich všetkých skoro zabilo. Až teraz som si vydýchol že sme už v bezpečí a nevadí mi ani množstvo švábov, bĺch a gekónov behajúcich po stenách vo vnútri domu. Ráno sme sa zobudili úplne doštípaný od bĺch.
Po pár dňoch sme zohnali všetky potrebné veci na prvý výjazd do džungle, benzín aj mapu, tak môžeme ísť. Vyrážame s tým istým chlapíkom čo nás priviezol z letiska, takže pohoda. Náš prvý cieľ Mount Koupe v pohorí na severovýchod od Buei kde býva Terence. Keď sme tam prišli Terence povedal že tam pozná v osade chalana, ktorý nám pomôže niesť batohy a tie že keďže ho všetci v osade poznajú dajú nám pokoj. OK ideme teda do hôr ale v tom teple, vlhku, s miliónom mušiek neustále štípajúcich a lezúcich do uší a z 20 kg batohmi na chrbtoch a v rukách ešte kanister s vodou a benzínom sme to moc vysoko nevyliezli. Ale nevadí lebo sme našli pekné priestranné a vysekané miesto kde sme sa utáborili. Mali sme dobrých pár dní s výborným nočným lovom tiež ale zase sa muselo niečo pokašlať lebo jedno ráno nás zobúdzajú chlapi z osady z mačetami že chcú zaplatiť za to že chytáme na ich teréne a tak sme museli zliezť do osady a po 4 hodinách vyjednávania sme im zaplatili 200 dolárov s tým že nám dajú pokoj a že nás budú tiež ochraňovať pred inými ktorý by zachceli znovu vymyslieť podobnú story o vlastnom území. Tiež nám dali ešte tri dni na zostanie ale to nevadí lebo aj tak sme už chceli zmeniť lokalitu. Farmár ktorého teritórium a farma to naozaj bola sa dozvedel o incidente a pozval nás do jeho domu na nejaký tradičný nápoj ktorý chutil ako káva a tiež nám nosil banány z farmy. Bol to dobrý chlap a nič od nás nechcel. Ale zostať dlhšie sme aj tak nemohli a ani už nechceli. Chcel som sa už konečne dosať do nížinného pralesa pri hraniciach s Kongom, kde sme vyrazili tento krát z autobusom z Buei do Douali a z Douali do Yaounde, z Yaounde do Sangmalingma a tam sme si prenajali miestneho taxikára, ktorý nás mal zaviesť do posledného mestečka v pralese, odklial sa už dalo ísť len džípom. Taxikárom boli dvaja mladý chalani, Terence s jedným z nich sedel na prednom sedadle lebo takto tu oni cestujú, šetria úplne každé miesto a my s Majom sme boli na zadu aj z batožinou. Asfaltová cesta sa už skončila dávno a ten blázon letel po pralesnej blatovej ceste plnej výmoľov a jám ako Fitipaldi a ani som sa nečudoval že odtrhol výfuk ale našťastie Majo je mechanik a výfuk im pekne odmontoval a odhodil do lesa a tak sme pokračovali bez výfuku. Dorazili sme do posledného miesta kde sme im zaplatili a čakali sme na džíp ktorý jazdí do najodľahlejších osád a miest v pralese. Cestovali sme celý deň od skorého rána a do Mintoumu, čo bol náš cieľ cesty sme prišli po polnoci ale aj tak domáci neverili že sa nám to podarilo za jeden deň. Vedel som že v Mintoum, čo je len malá osada v srdci pralesa a tiež kostol a fara kde sa mám dohodnúť s farárom že za koľko a na aký dlhý čas môžeme zostať. Tak sa aj stalo a my sme tam strávili dva a pol týždňa, dali sme mu 150 dolárov a on nám pridelil jednu chatrč a rozhlásil po okolitých osadách že sme jeho hosťami a tak nám dal každý pokoj a tak sme mohli spokojne chytať celé dni. Terence spal celý deň a len v noci s nami chytal v pralese, naučil sa naše výkriky ako lišaj alebo Saturnid a vedel presne čo má chytať a čo nie. Mali sme aj divákov lebo každý večer chodili ľudia zo všetkých okolitých osád pozerať na nás ako chytáme, sedeli opodiaľ a tlieskali keď sme chytili so sieťkou motýľa a keď nie tak sa zase smiali. Sedeli vždy až do polnoci a potom sa rozišli. Malé deti nám nosili za dolár 10 kg banánov takmer každý deň, tiež vždy dávali dobrý pozor na to čo vyhodíme z chatrče a najviac sa bili o prázdne konzervy, ktoré nosili na hlave a behali s nimi po osade a vždy najstaršie decko malo na hlave konzervu a ostatné za ním bežali ako za malým Bohom z novou super hračkou. V tejto časti Kamerunu boli Pygmejovia a nečudujem sa že prázdna konzerva sa im zdala super ked mali len malú chatrč z blata a palmových listov. Tiež sme sa zoznámili s miestnym učiteľom, ktorý nás pozval na obed a na záver školského roku. Majovy sa nechcelo ale ja som rád išiel lebo na obed bola opica, čo bolo rozhodne najhnusnejšie jedlo aké som kedy jedol. Chutilo to rovnako ako to aj smrdelo ale Terence samozrejme nenechal ani omrvinku a poobhrýzal všetky kosti. Záver školského roku bol tiež zaujímavý lebo deti nedostávali vysvedčenia ale každého zvlášť volali pred celú školu a podľa toho či sa dobre učil mu buď všetci zatlieskali alebo pol hodinu ležal tvárou v prachu pred celou školou. Jeden deň sme sa tiež vybrali až po rieku Lobo kde sme chceli z celých síl zostať a chytať aj na noc lebo to bolo skvelé a panenský prales, všade okolo nás škriekali tukany a opice ale Terence sa bál leopardov a krokodílov a tak sme museli ísť zase do osady. Viem si predstaviť ako by asi vyzeral lov pri rieke keď pri osade nám každú noc priletovali tisícky motýľov a plachta bola vždy plná lišajov, okáňov, spriadačov, priadkovcov a všetkého hmyzu, v diaľke a temnote pralesa revali leopardi a iné zvieratá a ja som sa cítil ako v raji. Presne takto som si to predstavoval. Až sa zase muselo niečo stať keď Majovy pri plachte v tom húfe hmyzu čo tam lietal okolo žiarovky vletel do ucha okrídlený mravec a vliezol mu hlboko a stále bzučal krídlami a my sme nevedeli čo máme robiť a ako ho vôbec zabiť. Miestny mu chceli do ucha naliať kaučuk ale zvolili sme radšej olej, ktorý pomohol a tiež vyplavil mravca ale až pri takejto udalosti som si uvedomil že ak by sa niečo stalo tak takto ďaleko od civilizácie nemáme moc veľké šance. Uspokojovalo ma že máme lekárničku, náradie na šitie a podobne ale skončilo sa nám jedlo a tak sme sa začali stravovať kobylkami ktorých bolo na plachte každý večer pod dostatkom a boli aj dosť veľké a aj dosť dobré. Od domorodcov sme kupovali tiež banány, mäso z antilopy, dikobraza a nejaký druh pečiva, slimáky na paličke, cibuľu a avokádo. Po dvoch týždňoch sme nachytali toľko motýľov, že sme museli zohnať ešte tri vedrá aby sme ich vôbec odniesli. Cesta z Mintoum do Buei nebola už tak dobrá ako keď sme prišli a trvala nám dva dni. Najprv džíp meškal 5 hodín a potom mal po ceste tri razy defekt. Okrem toho ten žgrloš bral úplne všetkých po ceste a nevadilo mu že nás je už vzadu aspoň 20 natlačených, bral ešte ľudí aj na strechu, tiež so živými kozami alebo chlapov z lovu, ktorí mi hodili zabitú opicu na kolená a krv mi zašpinila batoh a nohy, pritom bolo asi +40 stupňov a v tom natlačenom a smradľavom aute asi aj viac ale človek sa musí na takéto niečo dopredu pripraviť a treba zachovať chladnú hlavu a myslieť na niečo pekné.
Našou poslednou výpravou po príchode do Terencového domu ktorý plnil funkciu základne a úschovne bol neďaleký Mount Cameroun, ktorý so svojou výškou 4100 metrov je štvrtou najvyššou horou Afriky a keďže je to vlastne sopka tak rastie z roka na rok. Terence býva na úpetí hory už vo výške 1500 metrov takže sme zobrali len najpotrebnejšie veci ako generátor, kanister z benzínom, vodou, stan a niečo na jedenie. Terence tentokrát s nami nešiel lebo sa mu nechcelo a tak nám dali v kancelárii Mt. Cameroun sprievodcu a vyrazili sme. Vyšli sme asi do 2800 metrov keď sa už nedalo ísť ďalej, lebo prales sa menil na hustý krovinatý les a my sme boli so silami tiež na pokraji. Tak sme sa utáborili vo výške 2800 metrov nad morom a keďže bol už večer začali sme nočný lov. Priletovalo značne menej hmyzu ako v Mintoum ale na moje potešenie mi prileteli dva samce a jedna samica nejakého malého Saturnida, ktorého musím ešte určiť. Na druhý deň sme zliezli dole kde sme sa utáborili v okolitej džungli ale na večer začalo pršať, alebo lepší výraz na dážď v pralese je asi že ,,padá voda,, lebo prší je príliš jemné. Keď padá voda je dobre sa schovať lebo za chvíľu to prejde a tak bolo aj v tomto prípade. Tak po lejaku sme to rýchlo rozbalili a začali svietiť, vzniesla sa však taká hmla a opar že nebolo vidieť ani na krok ale Majo ma uspokojoval že toto je najlepšie počasie na nočný lov a aj tak bolo lebo asi za minútu po tom ako sme rozsvietili výbojku sa začal ozajstný masaker hmyzu v plnej sile akú som ešte nevidel. Asi v priebehu jednej hodiny doslova padali motýle z neba na plachtu, z toho keď tam nebolo 200 saturnidov tak ani jeden! Vôbec sme nestíhali chytať, Majo z troma sieťkami lapal čo sa dalo a ja som len sedel a vyprázdňoval mu sieťky pričom náš nosič Francis nám pomáhal a nabíjal mi striekačky lebo ja som nestíhal usmrcovať čo mi Majo podával stále novú sieťku s motýľom. Taký nálet som ešte nikdy pred tým ani potom nevidel! A tak sme úspešne zakončili nie zrovna najlepšie začatý výlet. Terencovy sme nechali všetky zvyšné a nepotrebné veci a batohy, tašky aj vedrá sme doslova natlačili motýľmi, plus ja som niesol ešte aj živé húsenice a Majo nejaké rastliny a ovocie. Ani neviem ako sme sa tým všetkým úplne bez problémov dostali až na Slovensko. Ja som ešte na letisku kúpil dve masky pod pazuchu a hurá domov. Po príchode do civilizácie sa mi zdalo že som na nejakej inej, vyspelej planéte, kde je všade zabudovaná klimatizácia, z kohútika tečie automaticky voda, v obchode sa dá kúpiť čokoľvek sa zachce a vystresovaní ľudia riadia svoje životy z áut a kancelárií. Musel som sa prispôsobovať asi dva týždne. Som rád že sme unikli bez akéhokoľvek zranenia, chorôb ale len z množstvom nachytaných motýľov, so super zážitkami a spomienkami na chudobných ale veľmi dobrých ľudí čo sa o nás postarali. Kamerun je veľmi krásny štát s krásnou prírodou ale tiež veľmi chudobný, skorumpovaný a pomerne nebezpečný kraj ale ja v žiadnom prípade neľutujem že som tam bol, priam naopak, som šťastný že som tam stretol nového čierneho brata Terenca a že spolu s Majom máme na čo spomínať. Ja osobne na túto výpravu do divokej Africkej džungle, kde som trávil čas s domorodcami, žil spolu s nimi v osade, jedol ich jedlo a spal v stane pod divokým africkým nebom, nikdy nezabudnem!

Martin Jagelka